Preskočiť na obsah Preskočiť na ľavý panel Preskočiť na pravý panel Preskočiť na pätičku
Vybrať jazyk:

Autor: Obec Prsa

Prša kostol

Kostol a kultúrny dom

Najcennejšou z budov Prše je neorománsky rímskokatolícky kostol Kráľovnej ruženca, postavený v roku 1913 na mieste staršieho kostola z 18. storočia s finančnou podporou mnohých rodín. Jeho interiér bol dokončený v roku 1918, väčšie opravy boli na ňom vykonané v roku 1946. Je to jednoloďový kostol s polygonálnou svätyňou, chór bol postavený na základoch z muriva. Zariadenie pochádza z roku 1918. Na hlavnom oltári je z druhej polovice 18. storočia pochádzajúca socha Panny Márie. Veža stojí nad vchodom, je zdobená oblúkovitými vlysmi.

             Väčšina stavebných dokumentov kostola sa nachádza na obecnom úrade. Je to jednoloďový kostol s vežou nad vstupom. Okolo kostola je  priestranná záhrada.

              Socha sv. Jána Nepomuckého, ktorá sa nachádza v chrámovej záhrade, pochádza z druhej polovice 19. storočia.

               V záhrade pred kostolom stojí drevený vyrezávaný stĺp, ktorý bol slávnostne odhalený 6. októbra 1996, ako súčasť oslavy 1100. výročia príchodu Maďarov do vlasti. Je to dielo rezbárky Katalin Nagyferenc z Rimavskej Soboty. Vyrezávaný stĺp požehnal reformovaný kňaz István Miklós z Lučenca. Miesto sa odvtedy stalo miestom konania dní obce a ďalších príležitostných spomienok.

              Vedľa kostola stojí spoločná budova Obecného úradu a Domu kultúry, fasádu ktorej zdobí práca Bélu Bacskaiho. Kultúrny dom bol odovzdaný 28. septembra 1978. „Cesta sem bola ťažká a hrbolatá, toto sa ani za čias Monarchie, ani v prvej Československej republike nepodarilo, aj keď naša dedina mala dokonca aj oblastné notárstvo“  – hovoril vo svojom slávnostnom príhovore Dezső Nagy. Jeho výstavba stála 740 korún. Kultúrny program zabezpečila Základná organizácia Csemadoku a Socialistický zväz mládeže.

Prša cintorín

Obecný cintorín

Prvá písomná zmienka o osade pochádza z roku 1439. Je pravdepodobné, že v tomto období bol vytvorený aj prvý cintorín obce. Z oveľa skoršej doby pochádzajúce keltské, avarské a maďarské hrobky odkryli približne na 1 km odtiaľ.

             V 16. storočí sa obec skladala z dvoch častí (Dolná a Horná Prša). V rokoch 1554 až 1593 bola obec pod tureckou nadvládou, o polstoročia neskôr, roku 1655 pri vojenských bojoch bola úplne zničená, a znovu postavená v roku 1670. V roku 1725 sa opäť stala samostatnou obcou.

               V 18. storočí obec patrila do vlastníctva rodiny Koháryovcov a potom Coburgovcov. V roku 1828 mala 237 obyvateľov. Jej populácia dosiahla vrchol v prvom desaťročí 20. storočia, s 450 obyvateľmi v roku 1910, ale počet obyvateľstva sa postupne znižoval, zo 195 v roku 2001 na 197 v roku 2011, z ktorých  sa 33 osôb hlásilo k slovenskej národnosti.

                Dovtedy zanedbaná časť cintorína bola v roku 1965 spoločnou prácou vyčistená, oplotená a bol v ňom postavený nový dom smútku.

                Najstaršie náhrobné kamene cintorína z prvej polovice 19. storočia, sú z pieskovca,  nachádzajú sa v severnej časti cintorína, ktorá susedí s  hlavnou cestou. Väčšina náhrobných kameňov, končiacich krásnym krížom, je pod zemou. Ich nápisy sú ťažko čítateľné.

                 V pravdepodobne najslávnejšej hrobke cintorína odpočíva člen rodiny Coburgovcov. Sotva viditeľný nápis zviditeľnil na podnet obecného úradu maliar, grafik Péter Kovács Garp z Fiľakova. V hrobe odpočíva T. Nagymálásy Mórász Ágost, správca statku princa Coburga, bojovník v revolúcii roku 1848. Náhrobok dala postaviť jeho sestra Emma.

                 Tvar náhrobných kameňov cintorína je v súlade so štýlom náhrobných pomníkov času ich postavenia. Nápisy sú v maďarskom a slovenskom jazyku. Na cintoríne sú pochovaní aj obyvatelia susednej Buzitky.

                   V cintoríne odpočíva aj Béla Bacskai a jeho rodina. Pravidelne ho navštevujú jeho ctitelia. Nie je prehnané tvrdiť, že táto hrobka je jedným z „pútnických miest“ návštevníkov dediny. Tu leží aj brat maliara, Barnabás Bacskai, kňaz, na pohrebe ktorého sa 5. júna 2000 zúčastnili stovky ľudí. Pochovával ho biskup Eduard Kojnok.

                    Hrobka Bacskaiho je označená sochou jeho hlavy, ktorú zhotovil sochár Jaroslav Kubička (Banská Bystrica) a bola odhalená …???. Kladenie vencov k soche hlavy je súčasťou tradičného pamätného dňa Bacskaiho, ktorý každoročne usporiada miestna samospráva a Novohradský oblastný výbor Csemadoku.

                   Dom smútku s mrazničkou bol postavený na spodnej časti cintorína. Po desaťročiach čakania a po jeho výstavbe bol vysvätený a odovzdaný do užívania 10. januára 2004.

Pamätný dom Bélu Bacskaiho

Dom Bélu Bacskaiho

Rodný dom maliara Bélu Bacskaiho, ktorý sa nachádza v strede obce, na pár metrov od hlavnej cesty, bol  zároveň aj jeho ateliérom.

                Po náhlej smrti maliara dom bol celé desaťročia vo vlastníctve štátu a jeho stav sa neustále zhoršoval. Na podnet miestnej samosprávy a obecného úradu, s určitou podporou nadácie, sa začiatkom rokov 2010 stal majetkom obce. Pri prevzatí budovy boli objavené aj jeho dovtedy neznáme fotografie, kresby a maľby, vrátane aj ním používaných prostriedkov na maľovanie. V dome je aj jeho malá tlačiareň a olejomaľby.

                 Najviac poškodené časti budovy boli opravené a bolo upravené aj prostredie. Pomocou pracovníkov Novohradského múzea a galérie v Lučenci  v týchto priestoroch zriadili výstavu, v ktorej ponechali pôvodné zariadenie miestností.

                 Čiastočne zrekonštruovaný pamätný dom bol otvorený v novembri 2013 a odvtedy víta návštevníkov. Registrácia sa vyžaduje na obecnom úrade.

                  Dvojjazyčná čierna mramorová pamätná tabuľa na bočnej stene domu bola odhalená 23. novembra 1995. Jej nápis je: „Tu sa narodil a tvoril maliar Béla Bacskai v rokoch 1935-1980“ (to isté aj v maďarskom jazyku). Oslava 60. narodenín Bélu Bacskaiho bola súčasťou seminára Minulosť a perspektívy maďarského výtvarného umenia na Slovensku.

                   Béla Bacskai sa narodil 26. júla 1935. Jeho otec bol kovorobotníkom vo Fiľakove, zomrel v roku 1938 na zápal pľúc. Vtedy trojročného Bélu a jeho päťročného brata vychovala ich chorľavá matka. Vo fiľakovskom závode Kovosmalt sa vyučil za zámočníka a zlievara. Ďalej študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde pôsobili známi umelci: Ladislav Čemický, Ján Želibský, Vincent Hložník, Peter Matejka. Mal blízke priateľstvo s Gyula Szabóm, ktorý žil v Lučenci a poznačil začiatok jeho umeleckej kariéry. Zároveň ho ovplyvnili významní postimpresionistickí maliari ako Paul Cézanne, Maurice Vlaminck a André Derain. Zaujali ho krajiny Gemera a Novohradu, jeho záujmom sa postupne stalo zobrazenie ľudí, ktorí tu žili.

                Celý život prežil v Novohrade a v Gemeri – v Prši, Husinej a v Kostolnej Bašte. Výnimkou sú krátke obdobia strávené v umeleckých táboroch (napr. Salgótarján, Hajdúböszörmény).

                Jeho umelecká tvorba bola ukončená nečakanou smrťou  7. novembra 1980 v Husinej. Podľa svojho želania bol pochovaný na miestnom cintoríne do rodinného hrobu.

                Jeho najvýznamnejšie diela sú akvarely, ktoré zobrazujú lásku k rodnému kraju, poskytujú jedinečný pohľad na kopcovitú, vo svetle a vetre vibrujúcu krajinu. Medzi jeho pozoruhodné diela patria drevorezby (jeho malú tlačiareň možno vidieť v pamätnom dome) a olejomaľby.

               Diela Bélu Bacskaiho neobsahujú patos, ale za nimi cítiť pulz rodáka krajiny, život gemerského človeka. „Preciťuje a ukáže lyrickosť aj dramatické napätie krajiny. Kombinuje roviny a krivky, aby abstraktne zachytil realitu prírody“ – charakterizovala jeho tvorbu Veronika Farkas, historička umenia, žijúca v Komárne, pochádzajúca z Lučenca.

,,Pamätné dni Bélu Bacskaiho“

Najväčšie obecné podujatie roka s bohatým sprievodným programom, ktoré sa koná v obci Prša pravidelne už viac rokov pri spomienke na výročie úmrtia jedného z najznámejších akademických maliarov maďarskej národnostnej menšiny na Slovensku, Bélu Bacskaiho. Podujatie bolo sprevádzané bohatým kultúrným programom v miestnom kultúrnom dome. Učinkovali folklórne súbory, hudobné kapely a spevácke zbory. Hosťom večera bolo hudobno-tanečné duo Teremi Trixi a Csere László s operetou ,,Te rongyos élet“ ( Ty otrhaný život).V rámci podujatia sa poukázalo na dedičstvo našich predkov,ktoré sa dostáva do zabudnutia.Podujatie finančne podporil Fond na podporu kultúry národnostných menšín KULTMINOR.

Záchrana Palóckych hodnôt a uchovávanie tradícií

Partneri projektu Obec Prša/SK a Nadácia Szederinde Alapítvány/HU zrealizovali projekt financovaný z Fondu malých projektov Interreg Slovenská republika – Maďarsko od  apríla do decembra 2021. Partneri sa zameriavali na ochranu Palóckeho kultúrno-historického a ľudového dedičstva regiónu Nógrád/Novohrad a Heves v obciach Prša a Eger/Fedémes.

(viac…)